Život Prešova
online
online
NOVEMBER 1989: Režim to s bitkou na Národní tříde prehnal
17.11.2017 Bratislava
Bratislava 17.november (TASR/Teraz.sk) - Mesiac november bol v roku 1989 studený, veterný a zasnežený. Komunistická strana a bezpečnostné orgány si na brutálny policajný zásah na Národní tříde v hlavnom meste socialistického Československa v Prahe, kde boli zbití demonštrujúci študenti, nemohla nájsť horší termín. Sedemnásty november je Medzinárodný deň študentstva a november je mesiac, kedy sa začínajú stredoškolské stužkové. Rodičia sú hrdí na svojich deti, ktorým pripli počas slávnostného večera zelenú maturitnú stužku.
Tvár Európy sa v tom čase už menila a u našich socialistických susedov to vrelo. V októbri 1989 sa komunistická Nemecká demokratická republika pred očami Východu a Západu rozpadala ako domček z karát. "Východní" Nemci utekali cez Maďarsko do západného Nemecka a štátna federálna televízia prinášala o tom zábery. V priamom prenose sa pomaly rozpadal blok komunistických krajín. Sovietsky zväz sa na to pozeral akoby z diaľky, mal vlastné problémy.
Pár dní po 17. novembri, po akomsi informačnom bezvetrí, začali prenikať správy o policajnom zásahu na študentskej demonštrácii v Prahe. V socialistickom štáte, ktorý si zakladal na svetlých zajtrajškoch, brutálne zbili stovky mladých ľudí. Bolo to neuveriteľné a zároveň šokujúce.
Už deň pred pražskou demonštráciou, 16. novembra 1989, sa uskutočnilo pokojné stretnutie bratislavských vysokoškolákov na Mierovom námestí (Hodžovo námestie) a ich pochod mestom.
Keď sa žiaci a budúci maturanti posadili do školských lavíc, prirodzene čakali, že sa k tomu učitelia vyjadria. A riaditelia škôl a pedagogický zbor to vôbec nemal jednoduché, či boli alebo neboli členmi komunistickej strany. Najmä učitelia vtedajšej občianskej náuky cítili tlak.
Domov na Slovensko a do škôl prichádzali vysokoškoláci a rozprávali, čo sa v Prahe udialo. Ľudia sú v uliciach a chcú počuť pravdu: O zbitých študentoch; o roku 1968; o tom, či je perestrojka v Československu skutočná alebo len Potemkinova dedina; čo vlastne chce komunistická štátostrana.
Lebo strana a jej predstavitelia, ktorí dlhodobo predtým držali "normalizačný kurz" a prestavbu len imitovali, pôsobili bezradne. Udalosti sa im vymkli z rúk. Niekde vysokoškolákov pustili do škôl, aby hovorili so žiakmi, niekde nie. Všetci však vedeli, že nemá zmysel zbytočne provokovať Verejnú bezpečnosť a Štátnu bezpečnosť. Účastníci pamätnej tzv. Sviečkovej demonštrácie veriacich v roku 1988 v Bratislave si dobre pamätali na obušky a vodné delá.
Symbolom pokojného dialógu so štátnou mocou sa na Slovensku sa stalo hnutie Verejnosť proti násiliu a dva prsty v tvare V ako Victory (Víťazstvo). Štátna televízia začala vysielať priame prenosy z demonštrácii z Prahy a bratislavského Námestia SNP. Na znak odchodu komunistickej moci štrngali demonštranti kľúčmi.
Sovietsky zväz a vojská Varšavskej zmluvy nezasiahli, cesta k rokovaniam medzi mocnými v kravatách a opozíciou vo svetroch bola otvorená. Celý štát spojil 27. novembra 1989 generálny štrajk. Ľudia sa postavili za požiadavky študentov a občianskych iniciatív, chceli slobodné voľby, koniec vlády jednej strany a odstúpenie federálneho prezidenta, Slováka Gustáva Husáka.
Tvár Európy sa v tom čase už menila a u našich socialistických susedov to vrelo. V októbri 1989 sa komunistická Nemecká demokratická republika pred očami Východu a Západu rozpadala ako domček z karát. "Východní" Nemci utekali cez Maďarsko do západného Nemecka a štátna federálna televízia prinášala o tom zábery. V priamom prenose sa pomaly rozpadal blok komunistických krajín. Sovietsky zväz sa na to pozeral akoby z diaľky, mal vlastné problémy.
Pár dní po 17. novembri, po akomsi informačnom bezvetrí, začali prenikať správy o policajnom zásahu na študentskej demonštrácii v Prahe. V socialistickom štáte, ktorý si zakladal na svetlých zajtrajškoch, brutálne zbili stovky mladých ľudí. Bolo to neuveriteľné a zároveň šokujúce.
Už deň pred pražskou demonštráciou, 16. novembra 1989, sa uskutočnilo pokojné stretnutie bratislavských vysokoškolákov na Mierovom námestí (Hodžovo námestie) a ich pochod mestom.
Keď sa žiaci a budúci maturanti posadili do školských lavíc, prirodzene čakali, že sa k tomu učitelia vyjadria. A riaditelia škôl a pedagogický zbor to vôbec nemal jednoduché, či boli alebo neboli členmi komunistickej strany. Najmä učitelia vtedajšej občianskej náuky cítili tlak.
Domov na Slovensko a do škôl prichádzali vysokoškoláci a rozprávali, čo sa v Prahe udialo. Ľudia sú v uliciach a chcú počuť pravdu: O zbitých študentoch; o roku 1968; o tom, či je perestrojka v Československu skutočná alebo len Potemkinova dedina; čo vlastne chce komunistická štátostrana.
Lebo strana a jej predstavitelia, ktorí dlhodobo predtým držali "normalizačný kurz" a prestavbu len imitovali, pôsobili bezradne. Udalosti sa im vymkli z rúk. Niekde vysokoškolákov pustili do škôl, aby hovorili so žiakmi, niekde nie. Všetci však vedeli, že nemá zmysel zbytočne provokovať Verejnú bezpečnosť a Štátnu bezpečnosť. Účastníci pamätnej tzv. Sviečkovej demonštrácie veriacich v roku 1988 v Bratislave si dobre pamätali na obušky a vodné delá.
Symbolom pokojného dialógu so štátnou mocou sa na Slovensku sa stalo hnutie Verejnosť proti násiliu a dva prsty v tvare V ako Victory (Víťazstvo). Štátna televízia začala vysielať priame prenosy z demonštrácii z Prahy a bratislavského Námestia SNP. Na znak odchodu komunistickej moci štrngali demonštranti kľúčmi.
Sovietsky zväz a vojská Varšavskej zmluvy nezasiahli, cesta k rokovaniam medzi mocnými v kravatách a opozíciou vo svetroch bola otvorená. Celý štát spojil 27. novembra 1989 generálny štrajk. Ľudia sa postavili za požiadavky študentov a občianskych iniciatív, chceli slobodné voľby, koniec vlády jednej strany a odstúpenie federálneho prezidenta, Slováka Gustáva Husáka.
Podporovateľa štrajku bolo ľahko spoznať, mal pripätú československú trikolóru a maturanti k tomu maturitnú stužku. Zhodou okolností, v deň generálneho štrajku, mal Alexander Dubček - slovenský reformný komunista a osobnosť Pražskej jari, narodeniny. Po dvadsiatich rokoch normalizácie sa vrátil na politickú scénu.
0
www.ZIVOTPO.sk
